Stanica V: Karner

Nie je veľa miest v Európe, ktoré sú známe svojimi kostnicami. Neskororománska kostnica v Tullne, postavená v 13. storočí na príkaz posledného babenberského vojvodu Fridricha II., sa považuje za jednu z najkrajších a najvýznamnejších svojho druhu. Dvojpodlažná veža s nápadnou pyramídovou strechou sa týči do neba na jedenásťbokom pôdoryse. Vo vnútri je však okrúhla. A horné poschodie, bývalá cintorínska kaplnka, je vyzdobené početnými maľbami. Možno tu vidieť Posledný súd, klaňanie sa Krista mudrcom a panny, ktoré diabol vedie do pekla. Ale aj drakov, démonov a mýtické bytosti. Prízračný svet, ktorý Egona očaril.

Tvárou v tvár smrti.

Suterén je, samozrejme, ešte strašidelnejší. Až do konca 18. storočia slúžila ako kostnica pre exhumovaných mŕtvych. Na starom cintoríne okolo farského kostola totiž už nebolo miesto pre nové hroby. Kosti sa preto znovu pochovávali v kostnici a ukladali sa tam. Smrť je tu všadeprítomná. Rovnako ako v Egonovom živote. Najprv stratí svoju staršiu sestru Elvíru. Bol ešte batoľa, keď zomrela na meningitídu. Potom jeho otec ochorie na syfilis. A Egon prežíva úpadok impozantného, váženého muža: strata pamäti, zmeny osobnosti, halucinácie. Nakoniec štrnásťročný chlapec ticho sedí v kúte posmrtnej komory, kde je uložený Adolf Schiele v slávnostnej uniforme.